Bocian biely odlieta každý rok do Afriky vo veľkých kŕdľoch.

Brhlík je svižným letcom. Pri lezení sa často pohybuje smerom dolu po stromoch, pričom telo drží mierne šikmo. Je to jeho typická poloha, podľa ktorej je ľahko rozpoznateľný.

Veľkosťou je podobný vrabcovi domovému či brhlíkovi lesnému.

Bubnovanie ďatľa veľkého je počuť najmä na jar, je krátke s výbušné s náhlym koncom.

Od ďatľa prostredného sa líši slabšie červenou hlavou a výraznejším červeným sfarbením pod chvostom. Bočnú čiernu čiaru má spojenú s hlavou.

V zime sa nachádza vo veľkej časti Európy. Drozdy čvíkotavé sa združujú do veľkých, často zmiešaných, kŕdľov a kŕmia sa na bobulách stromov a kríkov. Kŕdeľ drozdov čvíkotavých je počuť zdiaľky.

Sfarbenie glezga hrubozobého je tiež veľmi výrazné, má zlatohneu hlavu s čiernou škvnou na brade, tmavohnedý chrbát, na krídlach biele a žlté pruhy, na chvoste má širokú bielu špičku. Samice sú sfarbené  menej výrazne.

Rád sa zdržiava v listnatých lesoch, ihličnatým sa vyhýba. Obľubuje porasty bukov, dubov a jaseňov, má rád aj lužné lesy. Občas si postaví hniezdo i v parku či veľkej záhrade.

Na zimu väčšina populácie odlieta do západnej a južnej Európy. Na Slovensku ho možno nájsť skôr v stredných a nižších polohách.

Pri lete má labuť dopredu natiahnutý krk a nohy schované pod chvostom. Chvost má relatívne dlhý a špicatý, čo je možné dobre pozorovať najmä pri potápaní. Mláďatá sú sivohnedé so sivým zobákom.

Pri vzlietaní potrebuje dlhšiu rozbehovú dráhu, čo je spôsobené vyššou hmotnosťou. Na Slovensku sa vyskytujú labute hrbozobé, ktoré sú polodomestikované a sú takmer výlučne potomkami umelo vysadených jedincov. Samce sa snažia obsadiť veľké teritórium, aby mali kde obstarávať potravu pre svoju budúcu rodinu, avšak vzhľadom na čoraz obmedzenejšie priestory a väčší výskyt vtákov na jednom území sa im to často nedarí a výsledkom je neúspešné hniezdenie.